VŠETKO NA TÉMU: Hodinky a magnetizmus – História antimagnetických hodiniek

Tagy: FAQ | Technológie a pojmy | Klasické

Agáta Vřeská | 15.6.2021 | 8 MIN

Naše mechanické hodinky sú obklopené všemožnými magnetickými nástrahami. Indukčné dosky, iPhony, magnety v kabelkách, elektrické spotrebiče v domácnosti a tak ďalej. Takto nás masírujú hodinárske značky v snahe pretlačiť svoje antimagnetické hodinky. Ale tento problém rozhodne nie je otázkou 21. storočia. Aká je história antimagnetických hodiniek, aké inovácie boj s antimagnetizmom priniesol a čo také antimagnetické hodinky musia vlastne spĺňať? O tom bude druhý diel seriálu Hodinky a magnetizmus.

Prvý diel seriálu Hodinky a magnetizmus:

8.6.2021 - Agáta Vřeská
VŠETKO NA TÉMU: Hodinky a magnetizmus – V bežnom živote

Aké hodinky sú považované za antimagnetické?

Úplne jednoducho a všeobecne, antimagnetické hodinky sú také, ktoré bežia s minimálnou, alebo ideálne žiadnou odchýlkou pri vystavení určitej sile magnetického poľa.

Pokiaľ si chcú výrobcovia hodinky nechať certifikovať na antimagnetické vlastnosti, musia splniť normu ISO 764 (alebo nemecká alternatíva DIN 8309). Mimochodom, ISO 764 je súčasťou podmienok pre splnenie normy pre potápačské hodinky (ISO 6425), takže vždy bude platiť, že pokiaľ máte pred sebou certifikované potápačské hodinky, spĺňajú súčasne normu pre antimagnetické hodinky.

Medzinárodná norma 764 stanovuje podmienky testovania pre hodinky odolné voči pôsobeniu konkrétnej sile magentického poľa. Prvá verzia ISO 764 vyšla v roku 1973, teraz sa používa verzia z roku 2002, ale schvaľovacím procesom už prešla verzia z roku 2020.

Aby hodinky mohli byť označené ako antimagnetické, musia odolať sile 4800 A/m a súčasne nevykazovať odchýlku väčšiu než 30 sekúnd za deň.

Norma rozlišuje dva typy hodiniek:
a) Magneticky odolné hodinky pre denné nosenie, ktoré sú navrhnuté tak, aby vydržali homogénne a nepretržité rovnakosmerné magnetické pole so silou 4 800 A/m, s ktorým sa môžeme bežne stretnúť.

b) Vylepšené magneticky odolné hodinky navrhnuté tak, aby vydržali homogénne a nepretržite silné rovnakosmerné magnetické pole rovnaké alebo vyššie než 16 000 A/m v tesnej blízkosti.

Testovanie podľa ISO 764 prebieha pre prvý typ hodiniek, teda pre bežné nosenie. Hodinky sú umiestnené do testovacieho prístroja a vystavované magnetickému pôsobeniu. To sa postupne zvyšuje až do testovanej sily (teda 4800 A/m). Potom sa min. 60 sekúnd sleduje, či nedošlo k zastaveniu hodiniek. Pokiaľ hodinky nemajú sekundovú ručičku, doba sledovania je vyššia. Potom sa sila zmenšuje opäť na nulu.

Hodinky sa testujú bez náramku (pokiaľ je odoberateľný) a v miestnosti musí byť teplota 23°C ± 5°C. Mechanické hodinky sa do testovacieho zariadenia umiestňujú tak, aby magnetizmus pôsobil v smere 3H-9H, teda horizontálne s číselníkom. Pri elektronických tak, aby testovaný motor hodiniek bol vystavený čo možno najpriamejšie k magnetickej sile.

Počas pôsobenia magnetického poľa nesmie dôjsť k zastaveniu hodiniek, ale ani akýmkoľvek ďalším zmenám – nesmie to ovplyvniť chod chronografu, kalendára, alebo napr. nesmie dôjsť k zlepeniu ručičiek apod. Pri elektronických hodinkách s viac motormi sa nesmie zastaviť žiadny. Odchýlka hodiniek po pôsobení magnetického poľa musí byť maximálne ± 30s/deň.

Pri antimagnetických hodinkách sa stretneme najčastejšie s jednotkami Ampér na meter či Gauss. Pre prevod platí, že 1 Gauss = 80 A/m

História antimagnetických hodiniek

Ako už zaznelo, antimagnetické hodinky nie sú novinkou 21. storočia. Potreba antimagnetických hodiniek bola už v 20. storočí. Rástla kvôli rozvíjajúcej sa železničnej sieti aj letectvu. Požiadavky na hodinky pre pracovníkov železníc napríklad v Amerike od 40. rokov zahŕňali okrem iného aj práve odolnosť voči magnetizmu. A u pilotov bola nutnosť antimagnetických hodiniek rovnako intenzívna, pretože hodinky museli vydržať magnetické rušenie prístrojov na palubnej doske.

S vývojom antimagnetických hodiniek začal na konci 19. storočia Vacheron Constantin. V roku 1915 potom uviedol prvé antimagnetické – vtedy ešte vreckové – hodinky na svete.

Prvenstvo náramkových antimagnetických hodiniek sa dáva Tissotu. Predstavil ich v roku 1929, na trh uviedol 1930. A označil ich výstižným názvom Antimagnetique.

V 40. rokoch vyvinulo IWC antimagnetické hodinky pre Royal Air Force. Britské letectvo totiž potrebovalo hodinky, ktoré by boli odolné voči rušeniu motorov lietadiel Spitfires a Huricane. IWC prišlo s hodinkami Mark XI, ktoré odolávali magnetizmu pomocou tzv. Faradayovej klietky.

Faradayova klietka predstavovala ochrannú vrstvu najčastejšie z mäkkého železa, ktoré je skvelým vodičom, a stiahla magnetické pôsobenie na seba, takže samotný pohyb zostal uchránený. Akokoľvek bolo toto riešenie geniálne, už nebolo moc elegantné. Tým, že muselo ísť o uzavretý plášť, neumožňovali hodinky obvykle zobrazenie dátumu, alebo pre milovníkov hodinárčiny priehľad na strojček. Táto ochrana, niekedy tiež nazývaná ako Mu-Metalová (najčastejšie zliatina niklu a železa) sa však používa dodnes.

Medzi najznámejšie antimagnetické hodinky patrí bezpochyby Rolex Oyster Perpetual Milgauss. Prvé Milgauss s označením 6541 predstavil Rolex v roku 1956 a odolávali magnetickej sile 1000 Gaussov. Odtiaľ tiež názov: mille je po francúzsky tisíc, Gauss potom jednotka pre magnetickú silu. Rolex ukončil výrobu ku koncu 80. rokov, preto sú pôvodné modely celkom vyhľadávaným zberateľským kúskom. Znovu hodinky so sekundovkou v tvare blesku uviedol na trh v roku 2007.

Rolex Milgauss sa preslávili najmä tým, že ich nosili pracovníci CERNu v Ženeve, pre ktorých Rolex cielene vyrobil niekoľko kusov už v roku 1954.

Rolex Millgauss sa vtedy stali ideálnou voľbou nielen pre pracovníkov organizácie pre jadrový výskum, ale aj pilotov, lekárov a ďalšie profesie. Vysokej odolnosti Rolex dosiahol pomocou už spomínanej Faradayovej klietky, ale aj vďaka použitiu paramagnetických materiálov pre strojček 3131. Išlo o prvé hodinky s tak vysokou antimagnetickosťou. Bežné antimagnetické hodinky sa dostávali na hodnoty okolo 50-100 Gaussov.

Podobných úspechov potom dosiahol IWC s modelom Inginieur Ref. 666. v roku 1955. A nasledovala Omega s modelom Railmaster CK2914 s odolnosťou voči 900 Gaussom predstaveným v roku 1957.

IWC Ingenieur, Zdroj: monochrome-watches.com

Quartzová revolúcia trochu zatienila boj o antimagnetické hodinky, ale v skutočnosti nikdy neutíchol. A dnes je táto téma silnejšia než kedykoľvek predtým. V roku 1989 prišiel IWC s ref. 3508, schopným odolať 6250 Gaussom.

Za prvé skutočne plne antimagnetické mechanické hodinky sa potom považuje Omega Seamaster Aqua Terra s odolnosťou 15 000 Gaussov, ktoré Omega predstavila v roku 2013. Omega sa už nespoliehala len na metalové tienidlo v podobe Faradayovej klietky, ale zamerala sa na vývoj a využitie materiálov pre svoje pohyby, ktoré sú prirodzene antimagnetické. Išlo najmä o schopnosť kremíka odolávať magnetickým vplyvom na vlások.

Využitie antimagnetických vlastností kremíka sa ukázalo ako schodná a cenovo udržateľná cesta a Omega využívala kremíkový vlások pre svoje ďalšie modely. Dnes takmer všetky necháva Omega certifikovať spoločnosťou METAS potvrdzujúcou, že sú hodinky odolné proti 15 000 Gaussom.

Antimagnetické materiály sa využívajú medzi značkami v Swatch Group. Vlásky zo zliatin na báze kremíka nájdeme napríklad u Tissotu (pozrite sa napríklad na Tissot Gentleman), Mido (ako príklad môžeme dať krásne Mido Baroncelli) či Hamilton (napr. pilotky Hamilton Khaki Aviation). U Hamiltonu môžete strojček s kremíkovým vláskom poznať podľa označenia strojčeka (napríklad H-21-Si pri spomínaných pilotkách), často to výrobca uvádza na priehľade strojčeka (napríklad práve Mido, Tissot), alebo v menej vkusnom prevedení priamo na číselníku (Tissot).

Certina zvolila namiesto kremíka titán, ktorý má rovnako vynikajúce nielen antimagnetické vlastnosti. Vlások z materiálu Nivachron nájdete vo všetkých ich nových hodinkách vydaných od roku 2020.

Špecialistom na antimgnetické hodinky je tiež značka Ball. Väčšina ich hodiniek dosahuje antimagnetickosť 4800 A/m, tie s Mu-metalovou ochranou potom dokonca 80 000 A/m.

Ball Engineer Master II Aviator s odolnosťou voči magnetizmu do výšky 80 000 A/m.

Najznámejšie typy zliatin používaných pre pohyby:

Elinvar je zliatina niklu, železa a chrómu, ktorú si nechal patentovať Hamilton v roku 1931. Za objav vďačí švajčiarskemu vedcovi Charlesovi E. Guillaume. Názov je potom odvodený od „Elasticity Invariable“. Výhodou bolo, že zliatina pri zmenách teplôt nevykazovala zmeny a naviac bola takmer nemagnetická. Hamilton Elinvar využíval najmä pre vlások mechanických hodiniek.

21.2.2021 - Agáta Vřeská
História Hamiltonu: dlhá cesta od amerických železníc pod krídla švajčiarskeho Swatchu

Invar je zliatina železa a niklu (36 % a 64 % s prímesou uhlíka a chrómu), ktorú vynašiel fyzik Charles E. Guillaume v roku 1896. Za svoj objav získal v roku 1920 Nobelovu cenu. V hodinkách ju používal ako základ pre svoje zliatiny napr. Patek Philippe (Silinvar) či Hamilton (Elinvar). Lepšie odolávala magnetizmu aj teplotným zmenám.

NivaGauss je zliatina na báze kremíka, presné zloženie je obchodným tajomstvom Omegy. Omega začala s vývojom už skôr, keď predstavila materiál Si14 pre vlások v roku 2008. V súčasnosti používa Omega antimagnetické materiály pri všetkých svojich Co-Axial pohyboch.

Nivachron™ je patentovaná zliatina vyvinutá v Swatch Group v spolupráci s Audemars Piguet a Certinou. Prvýkrát sa objavila v hodinkách Swatch Flymagic. Certina ju predstavila v modeli Certina DS-1 Big Date 60th Anniversary v roku 2019 a od tej doby ju dáva do všetkých svojich nových hodiniek. Jej základom je titán, ktorý má prirodzene vysokú odolnosť voči magnetizmu.

31.1.2020 - Agáta Vřeská
Certina DS-1 Big Date Powermatic 80: Smaragdová oslava DS Konceptu

Nivarox je zliatina niklu a železa, vynájdená v roku 1933 Reinhardom Straumannom. Podobne ako napr. Elinvar vykazuje výborné konštantné vlastnosti pri zmenách teploty a odolnosť voči magnetizmu. Teraz ju ako obchodný názov používa spoločnosť Nivarox, ktorá patrí pod Swatch Group. Zloženie sa rôzni podľa použitia, ale základom je železo a vysoké percento niklu (30-40 %), ďalej sa pridáva molybdén, berylium, titán, chróm, kremík a ďalšie.

Parachrom, alebo tiež Blue Parachrom je zliatina patentovaná spoločnosťou Rolex. Má typickú modrú farbu, ale najmä je antimagnetická, odoláva teplotným zmenám a Rolex udáva, že vlások z Parachromu je až 10× odolnejší voči vplyvu nárazu než bežné vlásky.

Blue Parachrom je antimagnetická zliatina spoločnosti Rolex.

Silinvar® je patentovaná zliatina Patek Philippe. Názov je odvodený od silicone (kremík) a invariable (nemenný). Základom je zliatina niklu a železa Invar, ktorú Patek začal využívať po jej objavení na konci 19. storočia. Zo Silinvaru Patek vytvoril napr. vlások Spiromax, ktorý používa vo svojich pohyboch.